Idem domov vlakom z práce, mám 73 rokov a o vodičák som prišiel už ako zdravotne nespôsobilý. Po tom ako mi vo vlaku cvikne lístok sprievodca s barlami, vystupujem. Z lokomotívy vyťahujú strojvedúceho na invalidnom vozíku. Prechádzam nádražnou halou, ktorú stráži poloslepý mestský policajt podopieraný dvoma hluchými kolegami. Vychádzam von a idem na autobus, vodič žiada cestujúcich, aby mu povedali, kde má zastaviť - má stratu pamäte. Vystupujem a mám hlad, v reštaurácii mi čašník oznamuje, že jedlo dostanem, ako náhle sa podarí dostať kuchára z kómy. Objednávam si pivo, ktoré čašník kvôli trasu rúk vyleje, skôr ako dôjde k môjmu stolu. Chcem zaplatiť, ale čašník nerozozná stovku od tisícovky! Idem domov, tam sa ma pýtajú moje deti vo veku 48 a 50 rokov: "Tato, nemohol by si nám nájsť nejakú prácu?" "Nie, deti moje, na to ste ešte príliš mladí," odložím obidve protézy. Pustím televíziu a pozerám na celoštátne oslavy narodenín ministra práce a sociálnych vecí Jozefa Mihála obklopeného 40 ročnými policajtmi tesne pred dôchodkom, ktorý sa k našej radosti v plnej sile, zdraví a sviežosti dožíva 120 rokov.
Byli jsme nakupovat. Manžel mně vysadil i s nákupem doma. Odjel k dceři. Je 19 hod. Za hodinu se vrátí. Beru psa ven vyvenčit. Nezamykám. Syn je doma. Vracíme se z venčení. Syn odjíždí autem. Nevolám. Neslyšel by mně. Dům je zamčený. Betinka mi nadává, proč nejdeme domů. Nemám klíč. Nemám ani mobil. Neznám ŽÁDNÉ telefonní číslo. Čekáme. Není mi zima. Začíná mi být zima. Už je zima i Betince. Manžel se vrací ve 23 hod 40 min. Manželovi nehubuju. Můžu si za to sama. Ještě v 1 hod a 20 min, u počítače, mám na sobě bundu. Konečně mi začíná být teplo. Už nikdy nechci být bezdomovcem.
" Doktore, přišel jsem se poradit - moje manželka má velký problém s alkoholem " " Dobrá, kolik toho asi vypije ? " " Ona nic, ale vždycky, když přijdu já nalitý, tak strašně zrudne a nemůže popadnout dech . "
inzerce
